Homília biskupa Mons. Viliama Judáka na púti v Studničke Pozbe
Všetci sme viackrát navštívili viaceré mariánske svätyne, kde sme sa mohli stretnúť s rôznym zobrazením Panny Márie. Najlepšie to vidieť v Bazilike zvestovania v Nazarete, kde jednotlivé časti tohto moderného chrámu sú vyzdobené mozaikami, či obrazmi Madon jednotlivých krajín. Môžete tu vidieť Pannu Máriu so šikmými očami, či ako obyčajnú mexickú ženu v požehnanom stave, či kráľovnú.
Panna Mária svoju misiu, ako Nebeská Matka všetkých ľudí, vykonáva doteraz v každom národe. Všade si uvedomujeme, že je nielen Božia, ale je aj naša matka, preto si ju predstavujeme svojským, naším spôsobom, tak ako to povedala mexická žena: „…veď ona sa i tak oblieka ako my i používa náš jazyk!“ „Je našou sestrou“- ako hovorí slávny Dante Alighieri.
V švajčiarskom Eisiedelne si ju už od 9. storočia uctievajú ako Čiernu Madonu, podobne ako aj v Bavorsku v Altöttingu, či v talianskom Lorete, alebo poľskej Čenstochovej. Na Morave si ju uctievame ako Pannu Máriu Hostýnsku, zaháňajúcu Tatárov; v Česku je známe Paládium České země v Starej Boleslave. U Maďarov je uctievaná ako Magna Regina Hungarorum. Vo Francúzsku je to Lurdská Panna Mária, v Portugalsku zasa Fatimská Panna Mária; veľmi známe je pútnické miesto Medžugorje v Bosne-Hercegovine. Dávame jej rôzne názvy a tituly, pod ktorými ju uctievame: Panna, Matka, Nepoškvrnená, Bohorodička, Božia Matka, Nanebovzatá, Kráľovná neba…
Pre nás Slovákov je to Sedembolestná Panna Mária. Symbolika „sedem“ (bolestí) je biblická a historická a vošla aj do našej kultúry národnej i ľudovej ako „plnosť“ či „mnohosť“, ale zároveň ako symbol útechy a vedomia spolubytia v utrpení (fyzickom či duševnom).
Vieme, že mariánska úcta však nie je u nás záležitosťou len posledných storočí, ale mohli by sme povedať od počiatku šírenia evanjelia na našom území, pretože sv. Cyril-Konštantín a Metod boli znalcami východnej teológie, kde v Efeze už v r. 431 bolo dogmou definované pomenovanie pre Pannu Máriu – Theotokos – Božia rodička.
Pochovanie Metoda – arcibiskupa v chráme Bohorodičky, svedčí o jeho spiritualite. Dnes sa všeobecne bez zveličovania hovorí, že nám solúnski bratia priniesli nielen vieru, písmo, ale aj úctu k Božej Matke.
Mariánska úcta, ktorej korene siahajú až do cyrilo-metodských čias, prešla síce rôznymi formami; pevné miesto však od začiatku v pamäti národa má obraz trpiacej Matky Božej pod Pánovým krížom. Sedem mečov vbodnutých do jej srdca vyjadruje sedem zvlášť ťažkých situácií v živote jej Syna, na ktorých mala aktívny podiel.
V takomto vyobrazení, kde je veľa bolesti, ale nenájdeme tam beznádej a rezignáciu, bola odpradávna nášmu národu útechou a posilou v mnohých utrpeniach. Samozrejme predovšetkým preto, že cesta nášho národa bola podobná jej. Cez mnohé pohromy po páde Svätoplukovej ríše, cez vojnové hrôzy lúpežných Tatárov, keď naši predkovia s rodinami utekali do lesov – kam sa pojazdné hordy neodvážili – a brali si so sebou mariánske obrázky alebo sošky Bolestnej Matky; v 15. storočí, počas husitských nájazdov, si rodiny uchovávali reliéfy Bolestnej Panny Márie, ktoré sa vyrábali z pálenej hliny na príkaz kráľa Mateja Korvína. Keď už hrozil vpád Turkov, ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz (ktorý spravoval takmer celé Slovensko) doslovne spomína v pastierskom liste roku 1470 dávny, dejinný zvyk, že naši predkovia sa v ťažkých časoch obracali o pomoc k Bolestnej Panne Márii, prosili ju a ona ich vypočula; vyzýva ich, aby sa jej zasvätili v nebezpečenstve. Jeho nástupca, arcibiskup Juraj Selepčéni, pred rozhodnou bitkou s Turkami pri Viedni roku 1683 rozdal vojakom medailóniky s obrazom Bolestnej Matky, aby vzývali jej pomoc. Aj stará ľudová pieseň z tureckých vojen „Pri trenčianskej bráne“ je prosbou slovenských junákov o ochranu Panny Márie pred ich odchodom do boja: „Bože nám pomáhaj i Panna Mária, aby bola šťastná slovenská krajina“.
Bola pri nás aj pri iných krvavých udalostiach, ktoré prešli naším územím, až po biedu, ktorá vyhnala jednu tretinu slovenského národa do ďalekej cudziny. Vždy bola príkladom neochvejnej nádeje a istoty správnej cesty, ktorá má vznešený cieľ. Ona naučila náš národ húževnatosti lipy.
V prefácii sviatku sa veľmi výrazne hovorí o jej vzťahu k nášmu národu: „Veď ona, vždy preukazovala nášmu ľudu útechu v utrpeniach a pomoc v nebezpečenstvách. Ani teraz neprestáva orodovať za nás a s materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna. Preto ju oslavujeme ako patrónku nášho národa a uctievame ju ako našu nebeskú Matku. Pod jej ochranou kráčame do nebeskej vlasti, v ktorej si ju už oslávil pri svojom Synovi Ježišovi Kristovi našom Pánovi.“
O mariánskej úcte svedčia u nás početné mariánske chrámy a kaplnky. Z 5 925 známych patrocínií kostolov a kaplniek (aj zaniknutých) na Slovensku je 1 762 zasvätených Panne Márii z toho 329 je zasvätených Sedembolestnej Panne Márii, vrátane titulov kostolov a kaplniek: Bolestnej Panny Márie, Bolestnej Matky Božej, Spolutrpiacej a Trpiacej Bohorodičky. Zvlášť tento úprimný vzťah potvrdzuje pútnické miesto – vzácne každému Slovákovi – Šaštín. Jeho začiatky siahajú až do roku 1564, keď Angela Bakičová, manželka grófa Imricha Cobora, na základe sľubu dala zhotoviť sochu Bolestnej Matky.
Svätý Ján Pavol II. navštívil Šaštín 1. júla 1995. Tunajšiu mariánsku svätyňu pripodobnil jeruzalemskému Večeradlu, kde sa modlila uprostred apoštolov a prvých kresťanov o dary Ducha Svätého. V Šaštíne nás Panna Mária tiež prijíma do svojho spoločenstva modlitby a modlí sa za naše obrátenie. Tu tento svätý pápež ďakoval Sedembolestnej za duchovnú premenu ľudských sŕdc. Prosil ju tiež o ďalšiu pomoc, aby bdela nad duchovným životom Slovenska. Panna Mária ako naša matka býva v šaštínskej svätyni. Vyzval nás, aby sme tak ako evanjelista Ján prijali Bolestnú Pannu k sebe, do vlastného domu, a vyhlásil, že tu je „dom, v ktorom býva Panna Mária, Matka Slovákov, a v tomto dome sa všetci cítia ako v matkinom dome“. K tomu ešte pridal dôležitú výzvu: „Ona túži, aby ste ju prijali do svojho domu, do každého slovenského domu, do celého života vášho národa“.
Tu v Pozbe sa nachádza pútnické miesto Svätá studnička (Szentkút), kde sa podľa legendy zjavila Panna Mária. Ľudia si to miesto veľmi ctia. Údajne už v roku 1470 tu boli postavené prvé kaplnky. Táto lokalita bola už oddávna obľúbeným miestom, kde sa v minulosti pre odpočinok radi zastavovali veriaci, ktorí chodievali na púť do paulínskeho kláštora na Máriačaláde. Takto bol pútnikmi objavený prameň, ktorý, ako sa zakrátko ukázalo, mal zázračné uzdravujúce účinky, najmä čo sa týka očných chorôb a slepoty. V roku 1841 bola v blízkosti prameňa postavená kaplnka, ktorá roku 1885, zanikla. Vďaka horlivosti vtedajšieho bešianskeho farára Jozefa Hariša bola kaplnka v roku 1914 znovu postavená a zasvätená Sedembolestnej Panne Márii. V roku 1926 pričinením toho istého farára bola postavená druhá kaplnka, ktorá bola zasvätená Panne Márii. V tomto roku bola požehnaná jaskyňa Lurdskej Panny Márie, ktorú dal postaviť súčasný farár v Beši J. Gondek. Jemu patrí úprimná vďaka za zveľadenie a obnovu tohto pútnického miesta a tiež všetkým, ktorí mu v tom pomáhajú.
Úcta k Sedembolestnej nie je len prejavom účasti na jej bolestiach, ale je to zároveň svedectvo, že máme záujem o hodnoty, ktoré boli jej životu nielen blízke, ale sama ich žila: neochvejná viera, obdivuhodná nádej i praktická láska, ktorej ovocím bol záujem o iných, odpúšťanie, príkladná starostlivosť o rodinný život, ochota slúžiť iným, ako i trpezlivo znášať ťažkosti každodenného života, nestrácať pritom životný optimizmus, znova začínať a mať dar vytrvalosti…
Mariánska úcta má naozaj svoje miesto v našom náboženskom živote, pretože každá rodina či spoločenstvo bez matky je ochudobnené. Veď tam, kde sa človek otvorí Božiemu pôsobeniu a pridá sa svojou láskou k láske Božej, nechá vo svojom živote konať Boha, ako to urobila Božia Matka.
Ona si vo svojom srdci uchovávala všetko to, čo jej povedal Pán. Rástla vo viere v Ježiša ako Mesiáša Izraela uprostred svojej každodennej práce a modlitby.
A preto sa k nej kresťania utiekali najmä v ťažkých a rozhodujúcich chvíľach, aby sa od nej učili, a aby vedeli nadväzovať v živej viere.
Jej sedem bolestí sa mysticky transformuje na plnosť víťazstva, na sedem radostí v najplnšom zmysle tohto slova.
Aj dnes, keď žijeme v zvláštnej dobe a keď sa útočí na tradičné hodnoty, či vysmieva sa z národa, je vrcholom cielený rozvrat konceptu rodiny a vyzdvihovanie morálnych zvráteností na piedestál. Človek je stále v pokušení vystačiť si sám. Nenechajme sa však zastrašiť a ukážme, že sa nebojíme nástrah tohto sveta! Vážme si svoju históriu, ktorá je poznačená od začiatku kresťanstvom i mariánskou úctou, je pre nás živým dedičstvom otcov. Je len potrebné, aby sme konali podľa vzoru Panny Márie, ktorá povedala v Káne Galilejskej obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Slová, ktoré sú vlastne poslednými slovami zachytenými v evanjeliách, v ktorých nám zanechala akýsi testament, ktorý nás vedie k poslušnosti voči Kristovi – aby sa tieto slová stali pre nás vlastnými.
Nezabúdajme aj my, i touto formou mariánskej úcty, ktorá má svoje biblické zdôvodnenie, na korene našej národnej histórie, z ktorej nemôže byť vymazaný obraz Sedembolestnej Matky, ktorá zvlášť miluje náš národ. Veď „Mária, Panna bolestná, patrónka nášho Slovenska, ty poznáš všetky úzkosti, buď s nami v žiali, v radosti.“ Amen.
Viliam Judák