Drahí oltárni spolubratia, drahí bratia a sestry,

     Film Evanjelium podľa Matúša sa premietal v roku 1968, keď sa u nás uvoľnili pomery a kiná bývali plné, lebo prvýkrát bolo možno vidieť aj evanjelium v kine. Bol to čiernobiely film, ktorý známy režisér Pasolini, ktorý sa síce vyhlasoval za marxistu, venoval pápežovi, dnes už svätému Jánovi XXIII. On v tomto filme zobrazoval, teda išiel presne podľa evanjelia, ktoré napísal svätý Matúš. Až na jednu scénu, ktorá bola práve pri kríži – túto scénu nespravil podľa evanjelia sv. Matúša, pretože Matúš tam nehovorí nič o Panne Márii. Režisér poňal túto scénu dosť zvláštne. Totižto Mária tam pod krížom stojí v zúfalstve, zalamuje rukami, vrhá sa na zem a dokonca ju nedokáže ani apoštol Ján, ani niektorá zo žien utíšiť. Túto scénu nenatočil správne v tomto filme, pretože drahí bratia a sestry, ako sme počuli predchvíľou v evanjeliu, ktoré napísal očitý svedok, ktorý stál pod krížom, teda svätý Ján, on nepíše o Márii, žeby takto bola pod krížom. On píše: „pri Ježišovom kríži stála Jeho Matka“, teda nie zúfala si, nie zalamovala rukami, nie vrhala sa na zem, ale stála. Stáť pri niekom to znamená, že som s ním, stáť pri niekom znamená, že cítim s ním, stáť pri niekom znamená, že prežívam s ním to, čo prežíva on. A tak Mária tam isto stála s veľkou bolesťou, Mária tam isto stála s utrpením vo svojom srdci, ale nie so zúfalstvom, nie s beznádejou. Mária stála ako prvá z nášho ľudského rodu pri Ježišovi Kristovi, pri Jeho smrti a zomieraní. Teda stála, a môžme povedať, že tento obraz stojacej Božej Matky od prvých čias kresťanstva dával silu mnohým a mnohým kresťanom. Tá úcta k bolestnej Panne Márii je veľmi starobylá, hoci sviatok Sedembolestnej Panny Márie je sviatkom až stredovekým. V stredoveku vzniká ten krásny hymnus, tá sekvencia „Stabat Mater – Stála Matka bolestivá“. 3 verše z tohoto hymnu sme spievali aj teraz pred evanjeliom. Aj prvá zmienka o siedmych bolestiach Panny Márie alebo o sviatku siedmych bolestí Panny Márie je stredoveká. V roku 1423 na sneme v Kolíne nad Rýnom bol ustanovený alebo nariadený tento sviatok pre celú Cirkev a potom v roku 1729 ho ustanovil pápež Benedikt XIII. To je pápež, ktorý povolil naším predkom, aby si ju uctievali ako patrónku. Pre nás veľmi významný bol rok 1964, kedy vtedajší pápež, dnes už blahoslavený Pavol VI. našu národnú svätyňu k Sedembolestnej Panne Márii v Šaštíne povýšil na baziliku minor. Bola to vôbec prvá bazilika vyhlásená na Slovensku. A tento pápež o dva roky neskôr v roku 1966 slávnostne vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za Patrónku celého Slovenska.

     Sedem bolestí. Vieme, že tých bolestí Mária prežívala oveľa viacej, ale vieme, že biblické číslo sedem znamená plnosť, takže aj ona, akoby prežívala plnosť bolestí so svojím Synom, teda nie len tých sedem, ktoré akosi vytvorila možno ľudová tradícia. Prvá bola tá bolesť, keď prichádza so svojím malým, len niečo vyše mesačným Synom do Jeruzalemského chrámu a Simeon jej predpovedal, že jej Syn bude trpieť a ona bude trpieť s Ním. Predstavte si, že keď sa vám narodí dieťatko, by niekto toto povedal. Potom, keď malé bezbranné dieťa musí utekať do Egypta, pretože Herodes mu striehne na život. Tá tretia bolesť je vtedy, ako čítame vo svätom písme, keď ho zobrali do Jeruzalema, kde ho tri dni s bolesťou Mária s Jozefom hľadali. Potom tie ďalšie štyri bolesti sú už na krížovej ceste, vtedy keď Ho vidí ako nesie kríž, potupeného, skrvaveného, zbičovaného, ledva vlečúceho sa po jeruzalemských uliciach. A potom tá ďalšia bolesť, keď vidí ako jej Syn zomiera. Aká je to bolesť Matky, vidieť vlastné dieťa, ktoré porodila, ktorému dala život a teraz zomiera. A tá ďalšia bolesť bola vtedy, keď otvoria Jeho bok, vtedy akoby doslova aj jej, čo predpovedal Simeon, zabodol sa ten meč do jej srdca a vkladajú jej ho do náručia. Takto máme často vyobrazenú podobu našej Matky a patrónky, tak ako aj tu. Tá posledná bolesť, keď mŕtve telo svojho Syna kladie do hrobu. To je tých sedem bolestí, ktoré ľudová zbožnosť a ľudová tradícia spomína, ale Mária je tá, ktorá naozaj prežíva bolesť so svojím Synom. Stojí pri Ňom. Nie nezúfa, ale stojí pri Ňom.

     Drahí bratia a sestry, aj my sme sem prišli na toto miesto, kde už vaši predkovia prichádzali a tu si od našej Matky a patrónky vyprosovali silu k neseniu tých každodenných krížov, k znášaniu bolestí. Aj my sme tu prišli, aj vy ste prišli zo širokého okolia, aby sme dnes Matke iste aj poďakovali, ale aby sme aj prosili. A možno naša Matka a patrónka nám dnes chce niečo povedať, možno nám chce niečo povedať o tejto bolesti, aby sme aj my nezúfali, aby sme neboli v beznádeji, ale aby sme sa vedeli správne postaviť k bolesti. Stáť! Stála Jeho Matka pri kríži, v tých bolestiach, so svojím Synom, možno v najväčších bolestiach zomierania, aby sme aj my vedeli stáť. Isto aj pre nás kresťanov nie je bolesť jednoduchá. Aj my sa niekedy môžeme pýtať, prečo musia toľkí trpieť, možno nevinní, malé deti, nevinné deti? Vidíme, čo sa robí vo svete, utečenci, vidíme vojny, kde sa zabíjajú nevinní ľudia, prečo je toľko bolestí? Istotne že my kresťania máme byť tými, ktorí nevyhľadávame nejakú bolesť, alebo teda neholdujeme v bolesti, máme byť tými, ktorí jednak vlastnú bolesť a tiež bolesť iných zmierňujeme, veď dokonca je to jeden zo skutkov milosrdenstva, pomáhať tým, ktorí trpia, takže nie sme tí, ktorí chceme akosi nejakým spôsobom tejto bolesti holdovať. Ale my chceme mať k nej správny postoj a správny vzťah. Prečo je tu bolesť? Vieme, že bolesť je následkom hriechu. Ako Ježiš vykúpil tento svet? Boh vo svojej láske a múdrosti to mohol spraviť možno inak, ale On ukázal, že obetoval svojho vlastného Syna. Boh tak miloval tento svet, že dal svojho vlastného Syna. V evanjeliu čítame ako svätý Ján píše, že Ježiš nás miloval do krajnosti. Ten, ktorý videl ako Ježiš zomiera, ten ktorý videl Jeho otvorené srdce prebodnuté kopiou vojaka, miloval do krajnosti. Ježiš nám ukazuje, že bolesť a utrpenie s Ním a v Ňom má vykupujúcu cenu, má zachraňujúcu cenu, že bolesť a utrpenie spojená s Jeho bolesťou a utrpením, tak ako nám to ukazuje Mária, ktorá stojí pri Ňom, ako prvá z nášho ľudského rodu, ako prvá, ktorá obetuje svoju bolesť s Jeho bolesťou na vykúpenie ľudstva nám ukazuje takýto zmysel a význam bolesti.

     Drahí bratia a sestry, nech sa akokoľvek snažíme, čo je správne, tú bolesť a utrpenie zmierňovať, nebudeme bez utrpenia a bolestí. Veď každý by ste o tom najlepšie vedeli rozprávať. Možno nie len tá fyzická bolesť, ktorá je niekedy následkom choroby alebo nejakého úrazu, ale možno ešte viac duševná bolesť, keď vás trápi niečo, alebo niekto, možno ten najbližší, keď vidíte ako žije, ako vám robí trápenie, ako nežije tak ako ste sa snažili vychovať deti, alebo možno iná bolesť, možno samota, možno niečo iné, že niekto si vás nevšíma, možno nenájdete pochopenie u nikoho, iné bolesti, ktoré možno nikto na nás nevidí. Utrpeniu a bolesti sa úplne nedokážeme vyhnúť, ale Mária nám dnes ukazuje, naša Matka, naša patrónka, že aj toto je veľká devíza v našich rukách. Viete, možno až vo večnosti pochopíme, prečo sme museli niesť tento kríž, prečo musela byť táto bolesť, takéto utrpenie v našom živote, prečo mi musel odísť niekto tak drahý a možno odišiel náhle bez rozlúčenia. Prečo musím prežívať dni a noci v samote, v bolesti? Možno, naozaj raz vo večnosti to pochopíme a uvidíme, prečo to bolo potrebné.

     Možno poznáte meno Laura Vicuňa. Je to 13-ročné dievča, ktoré pochádzalo z Južnej Ameriky a ktorú v roku 1988 pápež, dnes už svätý Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Toto dievča, ktoré sa narodilo v Chile, malo otca šľachtica a dôstojníka v armáde, matka bola krajčírka. O dva roky neskôr po Laure sa narodila mladšia sestra a keď boli ešte malé, možno mala Laura asi 5 rokov, v Chile vypuklo krvavé prenasledovanie a puč a oni museli utekať, aby si zachránili život. Otec pri tom úteku ochorel a zomrel na zápal pľúc. Matka Mercedes zostala s maličkými dvoma dcérkami sama. Ale začala šiť, potom si zariadila obchodík a tak nejako tú rodinu uživila.Ale nakoniec obchod im vykradli, ich prenasledovali a tak museli utekať cez Andy do Argentíny. Bola to veľmi namáhavá a ťažká cesta. Prišli do Argentíny, do cudzej krajiny, nikde nenachádzali pomoc. Statkár Manuel Mora sa ich ujal, dokonca dcéry dal do školy k sestrám saleziánkam, kde im zaplatil školu, aby tam mohli študovať. A tak si matka myslela, že si bude môcť založiť novú rodinu, ale tento statkár bol hrubý človek, ktorý mal už viac žien a ktorý aj týral matku Mercedes. Ale ona pre svoje dcéry sa nedokázala od neho odpútať, aby oni mohli chodiť do škôl. Laura, ako 10- ročná, keď bola na prvom svätom prijímaní si uvedomila, že jej mama nebola na sv. prijímaní a v akom vzťahu žije, že žije v hriechu, čo ju veľmi trápilo. Vtedy sľúbila Pánu Ježišovi, že sa bude za svoju mamu každý deň modliť a každý deň prinesie nejakú obetu, nejaký sebazápor za to, aby mamu zachránila, aby sa odpútala z toho hriešneho vzťahu. Keď mala 12 rokov a keď bola na prázdninách, tento statkár si dokonca dovoľoval aj na Lauru. Vtedy spravila jedno veľmi vážne rozhodnutie, veľmi vážny krok, vtedy sľúbila Pánu Bohu, že obetuje svoj život za život svojej matky. A naozaj po niekoľkých mesiacoch vážne ochorela. Pán Boh akoby prijal takúto obetu tohto dievčaťa. Keď bola na smrteľnej posteli a mama bola pri nej, vtedy sa jej zverila. Vtedy, keď sa jej mama pýtala: „Laura, ty odo mňa odchádzaš?“ Vtedy Laura povedala: “Mamička áno, ja sa ti musím priznať, že ja som sľúbila Pánu Bohu svoj život za tvoj život, za tvoje obrátenie“. Matka s plačom na kolenách hovorí: „Teda ja som príčinou tvojej smrti? Sľubujem ti a prisahám, že opustím tohto muža a zajtra hneď pôjdem na spoveď, vyspovedám sa a dám všetko do poriadku.“  Laura s úsmevom na tvári ďakovala svojej mame a takto odišla do neba.

     Drahí bratia a sestry, cítime, čo znamená obeta, čo znamená bolesť a utrpenie, keď sú spojené s Ježišovou obetou? Možno niekedy nechápeme, prečo musíme tú bolesť znášať, možno niekto to robí s reptaním, niekto možno so zúfalstvom, niekto možno s preklínaním, ale predstavte si, že každá aj tá najmenšia obeta spojená s Ježišovou obetou má zachraňujúcu cenu a raz vo večnosti uvidíme, že vďaka tomuto, že nielen my sme dosiahli spásu ale, že sme tú spásu vyprosili možno svojím deťom, možno svojím vnúčatám. Viete, koľkí tu máte paličky o ktoré sa opierate, to je váš kríž. Možno niekedy sa pýtate, ja už nemôžem nič pre svoje deti spraviť, dať nič materiálne, ale teraz im dávate viac ako v celom živote. Keď svoje utrpenie a bolesti, svoje modlitby obetujete za nich. Možno niektoré z tých detí sú ďaleko od vás aj od Boha, ale vďaka vašej obete, bolesti a utrpeniu za nich obetované spojené s Ježišovou obetou, možno vaše deti a vnúčatá budú raz spasené. A keby sme to zobrali, možno aj tento národ, hoci sa nám zdá, že sa vzďaľuje od Boha, ale keď tu bude dostatok tých, ktorí budú stáť tak ako Matka, Ježišova Matka pri Jeho kríži, keď budete aj vy takto stáť aj s bolesťou, ale obetovanou za nich, pri nich a pri tomto národe, nie je to nezmyselné, má to svoju cenu, obrovskú cenu, vykupujúcu cenu.

     Tak drahí bratia a sestry, možno toto nám dnes chcela povedať naša Matka a patrónka. Pri Ježišovom kríži stála Jeho Matka, nezúfala, nezalamovala ruky, nepadala na zem. Stála a obetovala svoju bolesť s Jeho bolesťou. Nech je nám to vzorom.