Stál v rade a čakal, čo mu pridelia. Rad pred ním sa krátil a ľudia jeden po druhom si odnášali náklad. Boli to kríže rôznej veľkosti, hrúbky a šírky. Po chvíli dostal aj on ten svoj. Vyložil si ho na chrbát a pomalým krokom pod ťarchou kríža sa pobral za ostatnými ľuďmi. Cesta bola zo začiatku široká, s rovným terénom, šlo sa pomerne ľahko. Zanedlho sa však začal terén meniť. Cesta sa zužovala a kľukatila, bola hrboľatá. Blato miestami pokrývalo celú cestu a človek sa brodil v ňom až po kolená.

Kráčalo sa namáhavo, kríž bol neúnosne ťažký, človek padal a opätovne vstával. Keď sa konečne dostal na súš, ľahol si a oddychoval. Až keď sa vydýchal, začal sa obzerať po ľuďoch. Niektorí sa usmievali, niektorí zamyslene hľadeli pred seba.

Škrelo ho, že sa musí trápiť. Bol nahnevaný. Hovoril si: Prečo práve ja sa musím trápiť s takým ťažkým krížom? Čo keby som si kríž odľahčil a odpílil z neho? Veď ten kríž do cieľa donesiem a nikto nezbadá, že z neho chýba. Človek si nevšímal znamenia, ktoré k nemu prichádzali, aby to nerobil. Na ďalšiu cestu sa vydal s krížom, ktorý bol o polovicu kratší a ľahší. Cesta sa znova menila. Z kopca do hlbokej doliny s hustým pichľavým porastom a kamením. Nasledoval tmavý les, s popadanými suchými konármi, ktoré pripomínali pasce…..

On však kráčal ľahko s polovičným krížom, poskakoval z kameňa na kameň, obchádzal prekážky a v duchu sa posmieval ostatným ľudom. Keď videl krvácajúce rany ľudí a ich doudierané telá, pochvaľoval si, že ako dobre sa rozhodol. Tiež nemal odvahu ísť sám. Veď, čo keby sa stratil?

Konečne došli do cieľa.

Bola ním rieka, ktorá nemala most. Čakal, čo urobia ostatní. Každý si postupne zložil svoj kríž z pliec a preložil ho cez rieku. Kríž vytvoril most, po ktorom sa všetci bezpečne dostali na druhý breh. Chcel to urobiť tiež. Ale nemohol, pretože sa nedalo! Nezvládol to!

Zlyhal. Jeho kríž bol príliš krátky.