Spisovateľ Hans Rösler nadiktoval túto stránku:
«Nik nepísava Bohu listy, aby sa mu poďakoval, lebo nevie, ako ich napísať. A predsa medzi vecami, ktoré mi ostali po otcovi, našiel som aj takýto list. Hovorilo sa v ňom: ‘Drahý Bože, odpusť mi, že až teraz, keď mám už svoje dni spočítané, pri myšlienke na teba nachádzam trocha času, aby som ti napísal. Zabudol som sa ti poďakovať za zázrak, ktorý sa stal pred dvadsiatimi rokmi. Iste si pamätáš, že si mi, už je tomu dávno, dal za ženu Katarínu. Treba to uznať, bola to žena obdivuhodná. Všade v dome panoval poriadok, deti vychovávala dobre, posielala ich do školy aj do kostola vždy načas. Mohol som byť spokojnejší, ako som bol?

Na desiate výročie nášho manželstva som sa ti ponosoval: Pane, takto to ísť ďalej už nemôže. Moja žena je veľmi hašterivá a energická. Každú nedeľu a sviatok sa u nás kričí. Vždy musí mať posledné slovo. Musím sa naozaj pochlapiť, aby som ju prekričal. Prská až radosť! Keď chcem ísť napravo, ona chce naľavo, a naopak. Bože, ty si predsa všemohúci, urob zázrak! Premeň túto dračicu. Premeň ju na tichú a pokojnú holubičku, aby v mojom manželstve tento krik už raz navždy prestal. Nech sa stane rozvážnou a rozumnou, aby nechcela mať vždy posledné slovo!
Keď som sa na druhý deň ráno prebudil, povedal som svojej žene pár dobrých slov. Z jej odpovede som sa chcel dozvedieť, či si urobil zázrak, o ktorý som ťa prosil. A naozaj, odplatila sa ml zdvorilým a vľúdnym spôsobom. Ale aj tak, Pane Bože, som ešte pochyboval, či zázrak je zázrakom. Takým veciam netreba prenáhlene veriť. A tak som požiadal o čistú košeľu, kvôli ktorej bolo vždy toľko kriku. Dala mi ju a ani nemukla. Potom sme si sadli k raňajkám. Bol som veľmi milý k svojej Kataríne, aby som sa stal hodným tohto tvojho zázraku, ktorý som nechcel hneď zničiť svojou netrpezlivosťou. Katarína mi podala kávu, ktorú už veľmi dávno nerobila. Celý deň sme si vymieňali prejavy vľúdnosti, odovzdanosti a zdvorilosti.»
Starý Rösler pokračuje: «Zázračne si mi vypočul prosbu. Dal si mi novú ženu. Už sme sa nehádali, kto má pravdu a kto nie. Bola vždy prívetivá, a ani ja som nechcel zaostať za ňou. Vyčítal som jej z očú každú žiadosť. A tak to bolo dodnes. Ľudia vravia, že zázraky sa už nedejú. Ale ja som sa o lom presvedčil. A preto, ti, Pane, ďakujem…»
List ostal nedokončený. Spoznal som rukopis otca. Zaniesol som list matke, ktorá veľmi žialila nad smrťou manžela.
Ešte ani nedočítala, keď sa rozplakala. Skryla sa mi za chrbát a povedala: «Bol to skutočne zázrak. Lenže dosiaľ som si myslela, že Boh vypočul moje modlitby. V tú noc som sa vlastne modlila aj ja. Chcela som si od Boha vyprosiť milosť, aby sa môj muž už nehádal a nechcel mať vždy pravdu. Keď som sa ráno prebudila, chcela som vedieť, či ma Boh vypočul a začala som veľmi zdvorilo. Z odpovede, plnej srdečnosti bez náznaku podráždenosti som vybadala zázrak. A odvtedy som robila všetko možné, aby som túto krehkú krásu nerozbila. »
V mesiaci máji nám naša nebeská Matka podáva mnoho dôkazov, aký je Boh dobrý k našim rodinám, k otcom i k matkám. Modlime sa za nich. Ale ani oni nech nezabúdajú, že sa musia modliť a prosiť o Máriinu ochranu a vzájomnú lásku.

z knihy: Ty si mať dobrotivá