Stretnú sa dvaja známi. Jeden hovorí: „To je skvelé, že ťa vidím. Mám toho toľko na srdci! Mal by si pre mňa chvíľku čas?“ „Pre teba mám čas vždy.“

„Tak čo zajtra?“ „To bohužiaľ nepôjde. Už mám niečo dohodnuté.“

„A čo máš v utorok?“ „V utorok idem hrať kolky.“

„Tak v stredu?“ „To si idem s jedným kolegom zaplávať.“

„A vo štvrtok by to šlo?“ „Vo štvrtok máme schôdzu farskej rady.“

„Tak teda v piatok?“ „Na piatok som si kúpil lístky do divadla.“

„A čo v sobotu?“ „V sobotu chodím väčšinou na futbal a potom pozerám v televízii prehľad športových udalostí.“

„A v nedeľu?“ „V nedeľu trávim rád sám s rodinou. Musíme si nájsť aspoň jeden deň, aby sme mohli byť spolu.“

     „Tak mohli by sme sa stretnúť budúci týždeň?“ „Nemám so sebou diár, tak ti nemôžem povedať nič určitého. Viem len to, že tam mám už dosť zapísaných termínov.“

     „A čo ten ďalší?“ „To musím každý večer do fotografického kurzu. Prihlásil som sa, aby som sa zdokonalil.“

     „Tak ten ďalší týždeň?“ „To budeme pravdepodobne na dovolenke.“

      Takto alebo podobne vypadá dnes veľa rozhovorov dobrých priateľov. Kamarát je sklamaný, že jeho priateľ na neho nemá čas. Myslí si, že keby mu na stretnutí naozaj záležalo, určite by niečo menej dôležité odložil, aby mu bol k dispozícii a vyhovel jeho prosbe.

     Veľa z nás dnes nemá čas pre druhého. Nášmu plánovaniu padá za obeť každá hodina dňa. Musí sa dosiahnuť maximálny výkon, úspech a zábava. Nesmieme premárniť ani okamžik, dôležitá je každá minúta. Čo keby sme premeškali niečo dôležitého…

     Do Berlína prišiel jeden čínsky profesor. Jeho nemecký kolega mu šiel naproti k vlaku a pred stanicou zbadal na zastávke autobus. Rýchlo vzal Číňana za ruku: „Ponáhľajte sa!“ Obaja utekali cez námestie, rýchlo nastúpili do autobusu, ktorý sa hneď pohol. Nemec pozrel zadýchane na hodinky a povedal: „Bohu vďaka, získali sme týmto päť minút!“ Na to sa ho Číňan potichu spýtal: „A čo s tými piatimi minútami budeme robiť?“

zdroj: Karmelitánske nakladatelství, Ranní zamyšlení s Prokopem Siostrzonkem