1. príbeh

Chcela by som Vám priblížiť jeden príbeh, ktorý síce neskončil uzdravením, ale otvoril moje srdce pre Boha. Ako zdravotná sestra v domácej ošetrovateľskej starostlivosti som sa stretávala s rôznym utrpením, chorobou, uzdravením ale aj smrťou. Najčastejšie to boli trpiaci na rakovinu. V októbri 2014 som začala ošetrovať 2 výnimočné osoby, ktoré dnes už nie sú medzi nami. Zmenili môj život a viem, že mi ich Boh poslal do cesty pre moje hlbšie obrátenie k viere.                                                                                                                             

   Jednou z nich bola mladá 29 ročná slečna, ktorá bezvládne ležala po amputácii prsníka pre rakovinu a rozsiahle metastázy, o ktorých sme sa dozvedeli až po smrti. Robila som všetko, čo bolo v mojich silách. Ako sestra som sa mala zdržiavať 20 minút u pacienta. Čo u nej bolo nemysliteľné. Cvičili sme naplno denne aj hodinu. Nedbala som na čas. Rukami pomalými krokmi napredovala a vedela si dať aspoň vodu z fľašky. Čas strávený s ňou, bol pre mňa pozitívom, psychickým načerpaním. Veľa sme spomínali Pannu Máriu, Ježiša a anjelov. Jedným jej snom bolo po uzdravení navštíviť našu Pozbanskú Pannu Máriu. Tak mi prirástla k srdcu, že ako sestra som síce urobila všetko pre jej vyliečenie, ale nevšimla som si, že mi vlastne zomiera pod rukami. Do poslednej chvíle som verila, že sa vylieči, silná bola naša viera. Ale Boh mal iné plány. V decembri sa zhoršil stav a hospitalizovali ju v Bratislave. Na Vianoce ju poslali domov. Po jej smrti nám povedali, vraj si nemysleli, že sa dožije Vianoc. Dožila sa, nabrala toľko síl, že síce z postele, ale mala posledné krásne Vianoce zo svojimi rodičmi. Brala naďalej chemoterapiu, z ktorej jej začali vysychať oči a ústa. Keď som vošla do ich bytu, aj keď nemala síl a trpela v bolestiach, neprešiel deň aby sa mi vrúcne nepozdravila “Ahoooj, Veroniii”. Navždy zostanú tieto slová vryté v mojej pamäti. Ako som vkročila k nej do izby, cítila som z nej silu, videla som v nej Krista. Bola úžasný človek. Napriek veľkým bolestiam vždy myslela pozitívne. Vždy bola ako anjel, usmiata. Vždy ma vedela povzbudiť, utešiť.. A keď mi bolo najhoršie, ona mne hovorila: “Veroni, neboj bude dobre.” Už teraz viem, že tú užasnú silu čerpala od Pána. Nikdy sa neprestala modliť. Do poslednej chvíle bojovala. Nechápala som, ako mi ako  sestre unikali informácie, že nám odchádza. V posledné dva dni, keď už v agónii reagovala len mihnutím viečka alebo jazyka, som jej chcela do poslednej chvíle pomôcť. Sedela som pri nej a žilou púšťala infúzie do nohy, len aby sme ju hydratovali. Modlili sme sa. V ten deň si pamätám,  mi večer zavolala jej mamka, že ju už zobrali do nemocnice. Z alarmovala som rodičov, ktorý sa za ňu už  dávnejšie modlili i keď ju nepoznali, a modlili sa za ňu teraz v hodine smrti a ona sa s nimi aj malými znameniami rozlúčila.                                                                                              

   Na druhý deň som išla skôr do práce, o siedmej som bola v nemocnici. Sestrička sa ma spýtala:” A vy ste kto?” Odpovedala som: “Som jej osobná sestrička”.. Jej odpoveď:” Je nám ľúto nemôžem Vám nič povedať. ” Ale na moje doliehanie vyslovila tie hrozné slová: “Večer zomrela”. Sadla som si v nemocničnej chodbe a nevedela som čo robiť, len som plakala. Volala som jej mamke. Hovorila mi, že jej známa lekárka ju bola pozrieť a zomierala s blaženou tvárou. Do poslednej chvíle bojovala, ale zomierala s úsmevom na tvári. Mala som zmiešané pocity. Nechápala som, prečo Ježišu, veď bola mladá, chcela sa stať matkou, chcela ísť s rodičmi na tury, chcela navštíviť Pozbanskú Pannu Máriu. Bola svetlom v tomto živote. Zomrela dva dni pred zeleným štvrtkom 2015. Na Veľkú noc som počas omší stále plakala. Bola reč o utrpení Krista, o zomieraní.                                                                   

  Pán farár prečítal pastiersky list, v ktorom stálo: “V prípade, že nás naši blízki predchádzajú do večnosti, naša rozlúčka s nimi, hoci je veľmi bolestná, nech je dôstojná a nech je svedectvom našej viery vo večný život. Preto buďme ľuďmi, ktorí primerane preukážu svoju úctu a lásku svojim blízkym, avšak so živou vierou. Pristúpme pri tejto príležitosti k sviatosti zmierenia a obetujme predovšetkým sv. prijímanie za zosnulého. Okrem vonkajšej skromnej kvetinovej spomienky nezabúdajme na to najdôležitejšie, a to je obeta sv. omše za zosnulého. Bude to, okrem duchovnej pomoci zosnulému, aj naším prejavom živej viery vo večný život.”  Pri týchto slovách to prišlo. Dostala som vnuknutie, daj odslúžiť sv. omšu pri Studničke v júli k jej 30 nedožitým narodeninám. Začala som sa cítiť lepšie, vedela som, že mi už Boh pomaly odpovedá na moje otázky. Hneď som dala zapísať sv. omšu 19. júla. Nastal deň  pohrebu. Tie pocity sa nedajú opísať, akoby len spala s úsmevom na tvári. Poznala som ju tak krátko a tak silno mi prirástla k srdcu. Nebolo človeka kto by ju nemal rád. Myslela som, že budem pokojnejšia, ale nebola som.  Chcela som viac, ale čo??? Bola som však spokojná, že keď bude sv. omša za jej zosnulú dušu ešte raz v duchu bude s nami na pútnickom mieste Panny Márii, ktorú tak uctievala. Raz som tak rozmýšľala ako povedať ľuďom o jej silnej viere, sile a nádeji napriek bolestiam a zdravotnému stavu. A vtedy to prišlo, zase to chvenie, vnútorný hlas usporiadať omšu za trpiacich a onkologicky chorých. Tento nápad som napísala pred 2 rokmi nášmu pánovi farárovi a on súhlasil s púťou. Rakovina je teraz najväčším strašiakom doby a ľudia sa zabúdajú alebo nechcú modliť, lebo neveria. Naša Kristínka sa modlila do poslednej chvíle, zhovárala sa s Pannou Máriou s úžasnou vierou. Keď zomrela, myslela som si, to sa nedá uniesť, to sa nedá prežiť, ale dá. Keď Vám dá Boh kríž, tak ho buď nesie s Vami, alebo za ním kráčate. Ak za ním nejdete, neunesiete to, zavalí Vás to. Ale keď idete s ním, buď ho zoberie na svoje plecia, keď nevládzete, alebo pomôže Vám s nesmiernou láskou a dá Vám toľko síl a milosti, že zrazu zistíte, že vy aj horu unesiete.                                             

    Viem, že tento príbeh neskončil uzdravením, ale cítila som po Kristínkinej smrti nejakú zmenu, ktorú som ešte nevedela opísať. Nechápala som, prečo po toľkých modlitbách si ju povolal k Sebe. Až raz, presne 2 mesiace nato, som bola pri druhej mojej pacientke v agónii smrti, ktorá telom veľmi bojovala, ale duša nedokázala odísť. Sedela som na zemi a fixovala žilu pacientke pol hodinu bez pohnutia. Jej dcéra musela ísť zakúpiť ďalšiu fľašu infúzie. Zostala som s pacientkou sama. Ako som sedela bez pohnutia na zemi, som začula hlas: ,Poobzeraj sa či majú kríž.”   Už dopredu som vedela, že žiadny nenájdem, boli totiž neveriaci. Poobzerala som sa, kríž nemali. Tak som začala mať to známe chvenie a niečo mi našepkávalo začni sa modliť. Bol piatok a cez víkend som mala slúžiť. Jej dcére som povedala, že nech v noci zostanú s ňou. Viac nebolo treba. Pochopila. Večer som sa ešte za ňu pomodlila. Ráno ako som vyštartovala do práce mi volala jej dcéra, že mamička zomrela pred polnocou s pokojom na tvári.  

     Vtedy som to pochopila. Boh si ma takto pripravoval, pomaly pretváral na svoj obraz, aby som sa modlila za zomierajúce duše. Boh poskytuje to, čo naozaj potrebujeme a čo je dobré pre náš duchovný rast. Božia vôľa je záhadná. Ale keďže Boh vidí viac ako my, je potrebné ju akceptovať. Niekedy naše utrpenie môže byť súčasťou Božieho plánu pre náš život. A preto v najťažších chvíľach by sme mali miesto vety:” Prečo práve ja, Ježišu” povedať „Bože, použi si túto situáciu na niečo dobré”  Veľmi ťažko sa to vyslovuje, keď sme v strede utrpenia.

      “Boh nie je koniec, on je začiatok. S ním je život plnší, intenzívnejší. „

Sami si naordinujme pôst, modlitbu a eucharistiu. To sú lieky na všetko, začnime od seba a uzdravíme všetkých naokolo. Boh je úžasný!!!