Nedôveruj takej radosti, ktorá nie je zároveň aj vďačnosťou.

Theodor Haecker

     Majsterka tenisu práve vyhrala Wimbledonský pohár, hodila sa na kolená a ďakovala „Ježišovi, alebo tomu, ktorý je tam hore“. Zrejme nebola kresťanka, ale ovládol ju búrlivý pocit radosti a ten potreboval adresáta. Lebo keď sa človek cíti obdarovaný, predpokladá to darcu. Preto mohol aj duchaplný anglický konvertita Gilbert Keith Chesterton povedať: Neveriaci nie je nikdy vo väčších rozpakoch ako vtedy, keď sa chcel poďakovať, a nevie komu.

     Vďačnosť je elementárna potreba. Nikto si nedal život sám. Režisér určil čas nášho výstupu a vyzbrojil nás pre úlohu, ktorú určil tiež on.

     My pravdaže môžeme svoju rolu pokaziť, vyviesť nejakú hlúposť, previniť sa. V tom prípade je to náš vlastný príspevok a my zaň musíme niesť zodpovednosť. No každý dobrý dar prichádza z iných rúk, prichádza koniec koncov od Darcu všetkých dobrých darov, a preto ho máme prijať s vďačnosťou a poďakovať sa zaň. Táto vďačnosť za dobrodenie daru je radosť natoľko charakteristická, že filozof Theodor Haecker varuje pred radosťou, ktorej by vďačnosť chýbala.

     Cirkev nás nabáda, aby sme v každom dare nielen spoznávali Boží dar a ďakovali zaň, ale aby sme Bohu ďakovali predovšetkým  „za jeho veľkú slávu“. Srdce, ktoré je plné takej vďačnosti, sa nemôže hádať s Bohom, nemôže zatrpknúť a zúfať, neutápa sa v otázkach a nárekoch, ale v každom dare poznáva milosť v Božej dobrotivosti.

Max Rössler: Objav radosť.